utorok, 9. apríla 2013

Keď si autor kope vlastný hrob...


Ide vlastne o zhrnutie vecí, ktoré mi v knihách najviac prekážajú a niekedy mi vedia úplne zničiť chuť do čítania. Z mojej obľúbenej série sa tak môže stať rýchlo príbeh, ktorý začnem neznášať práve preto, že som ho kedysi tak milovala a autorka to zbabrala.
Budem veľmi rada, ak mi napíšete do komentárov, čo sa vám nepáči na knihách, prípadne sériách. U mňa to vyzerá asi takto:



1. Nezaujímavé a nudné začiatky
Napísať začiatok dobrého príbehu je pre autora veľká výzva. Vždy, keď som niečo písala (a dokonca aj teraz), prológ a prvé dve kapitoly som neustále mazala a prepisovala, až kým som si z toho netrhala vlasy. Začiatky sú zlomovým bodom, kedy odhadnete, akým smerom sa bude všetko uberať, aký dojem na vás urobí hrdinka a vlastne získate dobrý prehľad o celkovom písaní autora. U mňa to väčšinou chodí tak, že ak ma kniha nezaujme hneď, potom ma už baviť nebude. 
Najhorší začiatok je podľa mňa opis. Hneď pri prvých stránkach niekoho unudiť k smrti je asi tá najhoršia vec. Potom sa vám už ani nechce pokračovať. Mala som s podobnými knihami skúsenosti. Autor to v nich mohol spraviť tak, že by dal na začiatok nejakú akčnú scénu a medzi tým by do príbehu nenápadne vtesnal opis prostredia alebo nejaké vysvetlenia, bez ktorých by sa dej nepohol vpred. Keď už raz čitateľa "chytíte" do svojich sietí, v prípade nudnej pasáže uprostred to už s príbehom tak rýchlo nevzdá, lebo bude do všetkého zažratý a pokiaľ bude chcieť zistiť, čo sa stane s postavami, prehryzie sa hocičím. 

2. Zle vymyslený ľúbostný trojuholník
Vzťahy medzi postavami, či už rodinné, partnerské, alebo iné sú vždy dôležitou časťou dobre napísaného príbehu. Väčšinou, keď sa vám v hlave objaví myšlienka na nový príbeh, ako prvá vec, nad ktorou sa naozaj zamyslíte, je hlavná hrdinka alebo hrdina a aký charakter by mali mať. Potom príde na rad prostredie, zápletka, a atď. Postavy tvoria najväčšiu časť príbehu - aspoň podľa mňa -, bez nich by sa knihy asi veľmi nezaobišli. Možno tak encyklopédia. 
Teraz by som sa veľmi rada zamerala konrkétne na tie prekliate bermudské trojuholníky.
   
     2.1 Ľúbostný trojuholník, kde si obľúbite obe mužské postavy
Z jednej strany je to dobré. Užívate si čítanie rovnako, ak čítate o mužovi A a potom aj o mužovi B. Len keď príde ten moment, kedy sa má všetko rozhodnúť - kto zostane s hlavnou hrdinkou, kto zomrie, komu sa stane niečo veľmi zlé -, začne vám byť mizerne. Obdivujete autorku za to, aké dobré postavy sa jej podarilo vytvoriť a zároveň ju viníte z toho, že jednej z nich tak ublížila. Trojuholníky v knihách sú podľa mňa na nič. 

    2.2 Ľúbostný trojuholník, v ktorom neznášate jednu postavu a druhú zbožňujete
Toto je asi ten lepší prípad ako ten prvý, pretože tu vám nebude vadiť, keby sa vašej neobľúbenej postave prihodilo niečo zlé. No na druhej strane, ak sa náhodou začne točiť dej iba okolo tej postavy, ktorú nemáte radi, naštve vás to, chcete knihu zahodiť. Tí vytrvalejší ju dočítajú, len aby mohli na konci ešte viac autorku nenávidieť. Pri tejto možnosti sa vždy objaví skupinka, nespokojná s autorkiným výberom partnera pre hlavnú hrdinku. Poznám nejednu osobu, ktorá po takejto skúsenosti zanevrela na príbeh a aj na autorku a už nikdy od nej nič nečítala. 

3. Smrť obľúbenej postavy
Pokiaľ nejde o nadprirodzený mix, kde je možné všetko, dokonca aj povstanie z mŕtvych, potom je táto
situácia vážne na prd. Vtedy sa samej seba pýtam, či to pokazila autorka, alebo ja kvôli tomu, že som si tú postavu tak veľmi obľúbila. Ide vlastne o to, že zabiť niekoho, koho majú čitatelia radi, nie je veľmi správne. Sčasti preto, že budeme smutní my a sčasti preto, že by sa čitateľ z trucu nemusel vrátiť k pokračovaniam. Podľa mňa by mali v knihách zomierať len tí zlí a bolo by v tomto mojom zozname o jeden bod menej.

4. Nešťastné konce
Nemám ich rada. Ak ma dostane príbeh a nedokážem prestať myslieť na hlavné postavy a ich osudy, nešťastný koniec ma poriadne rozhádže. Nevadí mi zlý koniec knihy, ale zlý koniec série, to je už o inom. Ak chcú autori rozplakať čitateľov, nech si vymyslia niečo lepšie. Nebolo by väčšou výzvou rozplakať čitateľa prostredníctvom šťastnej scény? Ja by som určite kvôli dobrému koncu revala a pri zaspávaní by som sa sama pre seba usmievala namiesto toho, aby ma to mrzelo a stále mi to hlodalo mozog.

5. Otvorený koniec... alebo nech si čitateľ domyslí
Chápem, o čo tu kráča. Ale pravdepodobne je to len lenivosť autora, ktorý sa nevie rozhodnúť, ako by chcel sériu ukončiť. Preto ju radšej vôbec neuzavrie. Ak však nebude žiadny ďalší diel, tiež to nie je veľmi dobrý nápad. To je potom ako čakať na niečo, čo nikdy nepríde. 

6. Otravná a umrnčaná hlavná hrdinka
A teraz sa mi v hlave pri tomto bode objavilo hneď niekoľko mien. Radšej ich ale nejdem vypisovať. Nechápem, ako dokážu niektoré autorky vymyslieť super naivné sliepky, ktoré mi pokazia celkový dojem z príbehu a mám ich za to chuť nakopať. Nemusia byť dokonalé, aj trochu zdravej naivity nezaškodí, no preháňať to netreba. Hlavne v poslednej dobe mi takéto typy postáv začínajú liezť krkom. 

7. Príliš depresívne prostredie
Realita je už aj tak o ničom. Čítam knihy, aby ma z nej vytrhli a aby som sa sústredila na životný príbeh niekoho iného a nie na ten svoj. Je to osvieženie, príjemné uvoľnenie, v ktorom hľadáte útechu a nádej, že nie všetko je také zlé, ako sa zdá. Mnohokrát mi knižka poskytne iný pohľad na svet, ak ma dokáže ešte aj rozveseliť, je to len veľké plus. 
Nechápte ma zle. 
Trochu temnej atmosféry nezaškodí. Ak sa však dopĺňa s vtipnými dialógmi a dobre spracovanou romantickou zápletkou, hneď je čítanie takého príbehu znesiteľnejšie. Pokiaľ je v knihe iba temnota a nedokážem v nej nájsť žiadne svetlo, s čítaním okamžite končím. Mala by som si to užívať a nie sa dostať ešte do väčšej depky, v akej už som. Písanie takých kníh by mali zakázať. 

8. V dlhších sériách, keď sa dej stane nudným a obyčajným
Často sa to prihodí knihám odohrávajúcim sa v realite (väčšinou ich nečítam práve preto, že opisujú našu bežnú činnosť a nezaujíma ma to), ale môže sa to dokonca stať aj v paranormálnych romancách, kde je do reality zasadený nejaký fantasy prvok. Ak už autorka nemá čo povedať, ale aj tak sa tvrdohlavo presviedča, že napíše pokračovanie, väčšinou to takto dopadne. Postavy si žijú svoj každodenný život po boku upírov (toto som použila len ako príklad, môže ísť aj o iné potvory) a upadajú do nudného stereotypu. Vstávanie, škola, lovenie, krátky rozhovor s vašim vtipným nápadníkom a šup do postele. A takto dookola s menšími obmenami. Prostredie je stále rovnaké, do popredia sa viac dostávajú zbytočnosti a vedú sa stále nezmyselnejšie dialógy. 

9. Nulový dej, zápletka
O tom by som tiež mohla rozprávať. Koľkokrát ste sa na konci knihy zamysleli nad jej obsahom a dali si všetko pekne dokopy? A koľkokrát ste si uvedomili, že na tých štyristo stranách sa nič poriadne nestalo? Zdá sa, že žáner Bez-deja ide v poslednej dobe do módy. Opäť sa obraciam na knihy s realitou, kde je nejaké to nadprirodzeno. Anotácia sľubuje dobrodružnú jazdu, silnú hrdinku a nový svet, ktorý sa ukrýva v tom našom. Väčšinou to ale dopadne tak, že hlavná hrdinka je (pozri u mňa v zozname bod 6, pretože presne to je) a tej dobrodružnej jazdy je tam pramálo. V tom horšom prípade sú ešte aj vedľajšie postavy plytké a nezaujímavé, keďže sa autorka v zápale písania rozhodne niekde v druhej kapitole, že všetku pozornosť obráti na hlavných protagonistov, ktorí určite dokážu každému rozprúdiť krv v žilách už len tým, aké zmyselné a sexy pohľady na seba budú hádzať až do konca. 
Čítať takéto knihy je riskantné, hlavne ak sú vaše nároky privysoké. Vaše hodnotenie po dočítaní klesne pod Mariánsku priekopu ako zväčša to moje. 
Ak už niečo vydajú, očakávam na knihe aspoň niečo kvalitné a dobré. 

Teraz už len čakať, kedy niekto napíše knihu, kde sa všetkým týmto veciam vyhne a bude to môj dokonalý príbeh. 

19 komentárov:

  1. S niektorými bodmi súhlasím, s inými nie, ale to je individuálne, každý má rád niečo iné :)
    Mne napríklad vôbec nevadí temné prostredie ani otvorené a ani nešťastné konce. Neviem, prečo by mala kniha slúžiť len na vytrhnutie z reality. Kniha by mala tú realitu aj priblížiť, poučiť, vzdelávať...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Priblížiť realitu? Ja také knihy neznášam. Mne sa napríklad hrozne nepáči, ak čítam o chorých ľuďoch a podobne. Ja som asi vážne skôr na fantasy žáner :D

      Odstrániť
    2. Ja s tebou úplne súhlasím. Napríklad taká kniha Hviezdy nám napriali, ma vôbec neláka, práve kvôli tomu :D

      Odstrániť
    3. musím s tebou súhlasiť Catty :) ak niekto číta len fantasy je to výsostne jeho vec ale odsudzovať reálne knihy len preto že to čo sa v nich deje nieje podla jeho predstav...realita taká nieje bohužiaľ ľudia zomierajú trpia ale sú aj štastní možno aj napriek tomu aký osud im život nadelil tak prečo sa tváriť a ignorovať že sa také niečo deje ja osobne mám rada reálne príbehy práve preto, že človek sa s nimi dokáže stotožniť lepšie ako s nejakými vymysleninami.. :)

      Odstrániť
    4. Mne sa zdá znesiteľnejšie čítať o utrpení vo fantasy knihe. Realitu neignorujem, ale pripadá mi zbytočné čítať o tom, keď to vidím všade naokolo a nepáči sa mi to :D Pre mňa je čítanie ako cestovanie. Chcem spoznávať nové miesta, nový svet.
      A myslím si, že človek sa práveže dokáže stotožniť veľakrát viac s "vymysleninami", ako s niektorými vecami a rozhodnutiami ľudí. Nepovedala som, že sú príbehy z reality zlé, len mňa nebavia a nerada také čítam. Neviem sa pri tom uvoľniť tak ako pri príbehu, o ktorom viem, že by sa nikdy nemohol stať skutočným.

      Odstrániť
  2. S väčšinou súhlasím 8) Správne napísané 8)
    Ja však niekedy mám rada depresívne knihy 8D Aspoň sa zasmejem, akí sú tam všetci debilkovia 8D
    Trojuholníky neznášam! Ale keď je to nejak pekne vytvorené, že napríklad 1 z chlapcov určite nemá šancu, ale je buď zlý alebo príliš dobrý kamarát. Ale potom nemám rada, keď sa autorka predsa len rozhodne, že dá aj druhému šancu. proste odtiaľ-potiaľ u mňa. Nie je každý úžasný, výnimočný a nádherný, že všetci sa do nej buchnú 8D
    keď kniha nemá zápletku, tak je prúser. Ale napríklad aj 50 shades nemá vpodstate normálne dej a predsa dokáže zaujať. Dôležité je, aby som aspoň niečo dobr na knihe našla. Keď sa mi ale aj postavy páčia a nie je zápletka poriadna alebo sa tam strelí trojuholník, tak také knihy tiež nemusím.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak pri tom Fifty sa asi nehodneme. Mne sa to práveže preto nepáčilo, lebo sa tam dokopy skoro nič nepovedalo a predsa to malo 600 strán. Zbytočné mrhanie papiera podľa mňa :D
      Tak hej, s tými trojuholníky je to ťažké. Aj keď sa už objaví nejaký, vždy to nakoniec dopadne tak, že si hrdinka musí vybrať a niekto zostane vždy na ocot.

      Odstrániť
  3. Musím sa zasmiať :D Ak si ešte postrehla novo vydanú knihu "Milujem ťa Justin" tak ti o nej radšej ani nehovorím...
    Mne vadia knihy s depresívnymi témami: vážne choroby x rakovina a pod...
    Toto si presne vystihla, že o realite nepotrebuješ čítať a rovnako ako aj knihy s príliš depresívnym prostredím.
    Ale zase také Malé klamárky, to už je čo povedať! :) Milujem tú sériu, je taká fantasticko-nefantastická. Na jednej strane sa tam prelína realita na druhej veľká autorkina fantázia veď uváž, kto už by posielal výhražné SMS a papieriky 4 dievčatám?
    Mne zase vadia príliš šťastné konce. Napríklad slovenská autorka fantasy Marja Holecyová napísala myslím dosť sad end. Ale mne sa to tam tak nejako hodilo. A to bolo veľké plus, lebo všetky knihy sa končia na jedno kopyto: porazili sme zlo, hurá radujte sa, milujte sa!
    Ďalší faktor, neznášam dokonalé hlavné hrdinky + tie z bodu šesť.
    To je asi všetko ;) A tie začiatky... "Na končení je najťažšia časť znova začať." Aj keď to je o inom. Začiatky sú ťažké ale potrebné, sama som za, že už začínam akciou

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. mne sa práve ten koniec na MD nepáčil, lebo je to úžasná séria a bolo mi to strašne ľúto :/

      Odstrániť
  4. Tak jasné, niektoré knihy sú super tak či tak. Ja mám väčšinou výhrady hlavne voči slovenským titulom, do ktorým sa neviem vžiť, ani keby som veľmi chcela a to som už niekoľkokrát skúšala. Tak napríklad knižky na štýl Pushing the limits alebo The Coincidence of Callie and Kayden, také sa dá, lebo to viem, že sa nedeje u nás, ale v zahraničí a asi to bude znieť divne, ale istým spôsobom sa mi tie americké tituly zdajú vždy menej reálne ako tie od našich.
    PLL som ešte nečítala, ale seriál poctivo pozerám :D
    To s tými koncami: Ja mám radšej, ak sa knihy v sérii končia zle, ale posledná by sa podľa mňa mala skončiť šťastne. Lebo tak sa potom teším a netrápi ma to ešte polroka.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ja neznášam smutné knihy. A tiež čítam prevažne z relaxačných dôvodov, takže príliš nevyhľadávam ani vážne témy a drsnú realitu a pod. Ale zasa každý nech si číta, čo chce.
    Čo mi vadí je, keď na mňa smutné konce a depresívne deje striehnu v knihách, ktoré sa na prvý pohľad tvária, že nie sú smutné. Väčšinou vyžadujem, aby som už na začiatku, ešte pred tým, než sa pustím do čítania, bola schopná zozbierať o knihe dostatok informácií, aby som sama posúdila, či ju chcem čítať alebo nie. Viem, že kniha Skôr než zomriem od J. Downhamovej nie je nič pre mňa a vedela som, že knihy ako Na vine sú hviezdy alebo Forbidden čítam na vlastnú zodpovednosť. Ak mi ale niekto zabije hlavného hrdinu v zdanlivo neškodnej YA paranormal, tak ma to naserie. Existujú ľudia, ktorí milujú smutné knihy (ja síce pri všetkej úcte a empatii nedokážem pochopiť, ako sa niekto môže dobrovoľne takto týrať, ale tak ok), takže títo autori nepíšu zbytočne a nepíšu pre nikoho, akurát ja chcem mať možnosť zvoliť si, či knihu budem čítať alebo nie.
    Preto aj nemám veľmi rada slovenskú tvorbu - je strašne nepredvídateľná a nakoľko je slovenských kníh podstatne menej než anglických, ich autori sa ich častokrát snažia pretlačiť do rôznych žánrov a nikto ti nedá varovanie "Toto nečítaj! Toto nie je pre teba". V slovenských knihách nechávajú autori hrozne často zomrieť svoje hlavné postavy, pretože radi píšu "reálne" a pretože Slováci sú pomerne depresívny národ a taký je proste charakter našej literatúry. Česť výnimkám teda (Milujem ťa, Justin a pod. :DD)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Lepšie by som to asi ani sama nenapísala :D Ja tiež radšej čítam knihy tak, že si najprv zistím, o čom to asi je a či by sa mi to mohlo páčiť. Mňa napríklad veľmi zdeptal Les kostí, ani som to nevedela dočítať a bolo mi z toho ešte pár dní mizerne. Slovenské knihy sa mi zdajú všetko na jedno kopyto asi tak, ako sa niekomu, kto ich číta, zdajú zase všetky fantasy knihy rovnaké :D Ale ja nevidím zmysel v čítaní o našej realite, keď jej čelíme každý deň. Pri knihe je dôležité relax a ako povedala moja mamina: "Na knihy zo slovenského prostredia sústredené na realitu sa väčšinou zameriavajú ľudia, ktorí nevedia, čo so sebou a v živote asi nemajú dosť problémov."

      Odstrániť
  6. Ja som ten typ osoby čo sa na knihe snaží vidieť hlavne pozitíva ale tiež mi niektoré veci dokážu knihu poriadne znechutiť. Najviac mi asi vadia nešťastné konce (ale len u konca série/príbehu), na druhom mieste je mučenie vlastných postáv. Ako beriem že ľudia postavy mávajú temnú a krutú minulosť, to sa mi páči, ale ak autorka necháva postavu sa v tom svojom smútku úplne vyváľať a čitateľa pochopiteľne s ním to už vôbec nie je v poriadku. Milostné trojuholníky sú tiež druh nočnej mory a niekedy sa divím ako to tam tí autori môžu dať! A mne je navyše ľúto keď niekto z nich skončí sám a pritom ju akože hrozne miloval a v 'dalšom pokračovaní kde si nájde vlastnú je z tejto "nehynúcej lásky" obyčajné pobláznenie ... Žánrovo mám najradšej YA fantasy ale aj contemporary ma bavia ak má autorka talent (viď Simon Elkeles, Abbi Glines a pod.). Slovenské knihy sú samostatná kapitola =D - buď ma veľmi milo prekvapia alebo sú tuctové. A pokiaľ je Na vine sú hviezdy depresívna knihy, páčia sa mi, ale to paradoxne vďaka tým optimistickým scénam a geniálnemu štýlu. Ide o to čo od knihy čitateľ očakáva. Pre mňsa sú tiež takým "únikom z reality" a keďže sa denne češem a obliekam nepotrebujem o tom čítať ešte aj v knihe. Kniha pre mňa musí byť od reality niečím iná, inak to nie je beletria ale literatúra faktu.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Úžasný článok. Nebudem písať žiadny dlhý komentár len poviem, že absolútne so všetkým súhlasím :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Znova raz skvelý článok, pre tých z nás, čo sa snažíme niečo zmysluplné stvoriť. :D Aj keď pravdu povediac, nad charakterom hl. hrdinky u mňa príliš nezamýšľala, jednoducho viem, čo od nej očakávam. :D No uvidíme, možno ma svojím konaním prekvapí. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Hmmm, niektoré veci ti predsa vypichnem odtiaľ a...
    takže, nešťastné konce. Áno, to dokáže naštvať ale pre mňa sú prijateľnejšie. Je len veľmi málo šťastných koncov, pri ktorých nezagúľam očami. Všetky sa zdajú umelé. Ale obe možnosti majú niečo do seba. No ja skôr to nešťastie. :D
    Realita v knihách. Tú mám rada. Ak si to dobre rozložím s fantasy knihami a inými. Na reálnych knihách je aj omnoho viac neobyčaných vecí. Pretože upíri už sú pre viacerích normálnejší ako žehlička.
    Za reálne príbehy so smutným koncom dávam väčšinou aj najlepšie hodnotenia. Tá ich obyčajnosť dostáva do kolien.
    Otvorené konce sú pre fanfikciu požehnaním ja som z nich nervózna.
    A k hlavným hrdinkám. Je ťažké nájsť čo i len jednu znesiteľnú, ďakujme Bohu za Gwendolyn. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Strašne ma baví vymýšľať začiatok. Nejaká akcia, reakcia a realita! No, problém dosť nastáva ako pokračovať :)
    Rada píšem zrkadlovo s realitou. Zamilovanosť sa nikdy nekončí za pár dní a to oceňujem i u knihách :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Baví to vymýšľať aj mňa, až kým neprídem do fázy, kedy si poviem, že to nie je na začiatok dosť dobré a musím to zmeniť :D

      Odstrániť
  11. Súhlasím s tebou asi skoro vo všetkom. Takisto nemám rada nudné začiatky, dlhé opisy a podobne. Príbeh o každodennom obyčajnom živote obyčajnej postavy, opis toho čo robieva každý deň ťahajúci sa niekoľkými kapitolami...ja chcem akciu, zlom, zmenu hneď od prvých strán a vysvetlenia neskôr. Veľmi rada mám knihy, kde sa chronologický dej strieda s retrospektívou a autor nás drží v neznáme a iba postupne odhaľuje detaily príbehu a dôvody konania postáv.
    Čítala som veľmi málo slovenských kníh a vo väčšine pôsobili postavy a príbeh príliš nereálne a postavené na hlavu, alebo práve naopak, až primitívne reálne (ako aj slovenské seriály). Nechcem tu nič degradovať, píšem o tých knihách, ktoré som čítala, prípadne minimálne anotáciu, lebo aj tá veľa napovie. Príde mi to zvláštne, že práve vo fantasy literatúre veľakrát nájdem uveriteľnejšie a hmotnejšie postavy alebo príbeh. Všetko to však závisí od konkrétneho autora a jeho talentu. Existujú autori fantasy, ktorí si myslia, že v tomto žánri neplatia zákony logiky ako takej. To nie je pravda, napriek tomu, že autor využije fantasy prvky, dej musí mať logiku a čitateľ musí uveriť konaniu postáv a priebehu deja. Inak to nemá zmysel, minimálne pre mňa. :D
    Otravní hlavní hrdinovia alebo vedľajšie postavy na ozdobu...to je večný problém, súvisiaci so spomínanou uveriteľnosťou.
    Trojuholníky sú už trápne. Nie veľa ľuďom sa práve toto stane v reálnom živote, väčšinou je to vzťah, ktorý pretrvá (v menej prípadoch) alebo skrátka skončí z rôznych dôvodov a po určitej dobe je tu ďalší.
    Niekedy nechápem, prečo musí napr. hlavná hrdinka skončiť s prvým chlapom do ktorého sa zamiluje. Ako, predstava je to pekná (a zatiaľ sa to drží aj mňa) ale nie je to bežné, nie vždy to je osudová láska! Život má rôzne úskalia. Druhý extrém je zas správanie typu: ako môžem vedieť, že tento je môj osudový partner/ka? Vyskúšam ich milión nech som si istý/á! :D :D :D

    Ja mám celkom rada aj depresívne knihy, ktoré majú nakoniec šťastný koniec, pretože to človek môže brať tak, že aj keď je síce veľmi zle, nakoniec bude lepšie. Samozrejme dávať niektorým knihám šťastný koniec, aj keby vyznel umelo nie je tiež najšťastnejšia cesta. Niekedy skrátka nie je iná možnosť a príbeh práve svojím smutným koncom vyjadrí to posolstvo.
    Ja by som pre svoje postavy tiež chcela len šťastné konce a väčšinou to tak aj mám premyslené, ale nie sú to tie typické sladké konce typu "žili šťastne až kým nepomreli", skôr niečo ako vyriešenie problému, zápletky najlepšie ako sa dá a život ide ďalej, dostaneme sa cez to, bude dobre. :D
    A posledná vec - smrť postavy. K tomu by som povedala len toľko, že smrť patrí k životu a určite sa kde-tam vyskytne. A ktovie, možno keď autor ukáže, ako sa preživšia postava vyrovná s touto smrťou, pomôže s tým nejakému čitateľovi, ktorý má s tým problém a ten sa cez to prenesie. Aj o tom je písanie, o sprostredkovaní a radení...

    OdpovedaťOdstrániť