štvrtok, 18. októbra 2012

Čo s nápadom?

Ako som už spomínala v predošlom článku, k téme písanie sa viem vždy nejako vyjadriť, preto pokračujem. Keď sme si už vyjasnili, či radi píšete, chcela by som postúpiť ďalej.
Dôležitý je nápad.
Mnohí autori si povedia: "Áno, toto je skevlý námet na príbeh. Určite mi to vydajú a budem slávny ako Rowlingová."
Veľa z nás je presvedčených o vlastnom dokonalom pláne, ako urobiť dieru do sveta pomocou príbehu, ktorý ešte nikto nikdy nečítal. Lenže je to naozaj tak? V dnešnej dobe je toľko kníh, že aj samotné nápady, o ktorých si myslíte, že sú vaše, tak celkom nie sú. Všetky sú ovplyvnené inými knihami, aj keď si to v prvej chvíli neuvedomujete. Potom však príde kameň úrazu. Pošlete to niekomu, kto sa zmôže na viac ako len na pochvaly a dozviete sa od neho, že sa to podobá na Vampire Diaries a romantická zápletka je ako vystrihnutá s Twilightu. Ste z toho zdrvený, poviete si, že písanie viac nestojí za váš čas a tým sa kapitola vašej spisovateľskej kariéry uzatvára.
S nápadmi je to ťažké. V prvom rade sa hneď nehrňte do písania samotného príbehu. Spravila som to tak niekoľkokrát a skončila som na mŕtvom bode. Ak to s písaním myslíte vážne, najprv si myšlienku na dobrý príbeh necháte v hlave uležať a budete čakať, kým sa bude ďalej nenápadne rozvíjať. O tri dni zistíte, že sa vám v hlave sformovali charaktery postáv, prípadne opisy sveta alebo zápletka. Nápad je ako orech. Treba ho najprv nechať dozrieť a až potom rozlúsknuť, aby bol dobrý.
Ak je vaša pamäť mizerná, nezaškodí si niektoré myšlienky, ktoré po čase k vášmu nápadu pribudli, poznačiť, aby ste na ne nezabudli. Ja osobne rozvíjam väčšinu príbehu v snoch alebo keď sa nudím v škole. Sedím, kukám do blba a rozmýšľam, ako by som vyriešila tú a tú situáciu.

1. Čo s nápadom, keď sa vám zdá dostatočne rozvinutý?
Začala by som asi s niečím ľahším. Najprv by som si skúsila napísať prológ. Vravela som, že nie je dobré púšťať sa ešte do samotného príbehu, no prológ niečo ako skúška, ak chcete zistiť, ako vám to s písaním pôjde. Dozviete sa, ako by váš nápad asi vyzeral na papieri.
V prípade, že sa vám pozdáva, je dobré pokračovať spísaním postáv. Nie raz som počula od autorov, že nevedia, ako majú pokračovať, lebo o vlastných postavách nič nevedia. Tým pádom vlastne stojí celý príbeh, neviete poriadne vykresliť vlastnosti postáv v príbehu a čitateľovi sa  potom zdá, že sa správajú nelogicky a sú ako prázdne schránky. Zo začiatku je dobré napísať si zoznam mien hlavných postáv, venovať sa ich minulosti, tomu, čo majú radi a čo nie, aký sú, ako by sa v rozličných zložitých situáciách zachovali. Znie to ako pekná drina a vám sa to určite nechce, veď máte skvelý nápad, no poviem vám, neskôr to budete ľutovať, keď sa už váš príbeh bude vyvíjať tým správnym smerom. Je to ako vstúpiť do neznámych vôd. Nepoznáte svoj vlastný svet, utopíte sa.
Postavy sú rovnakým základom príbehu ako zápletka. Nezanedbajte ich.

Ďalej sa zamyslite nad prostredím, v akom sa bude všetko odohrávať. Je náročné zvoliť si tú správnu cestu a čo ja tvrdím vždy, nezanedbajte opisy, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam. Ak sa napríklad postavy medzi sebou iba rozprávajú, je hneď niekoľko možností, ako si autor predstaví prostredie, v ktorom tento rozhovor vedú. Dajme tomu, že si predstavia verandu domu. Na na konci tretej strany zistíte, že stoja na zastávke. Vždy hovorím, že je správne spomenúť, čo hlavná postava vidí, prípadne cíti alebo čo v danej chvíli robí s rukami alebo nohami. Kniha nie je len o dialógoch, dôležité je zamerať sa na všetky stránky, aby ste dali vášmu svetu istý rozmer.

"Dnes je je otrasný deň," povedala som.
"Stále iba prší," súhlasil. "Myslíš, že Zuza príde, ak jej zavolám?"
"Pochybujem, zmokla by na kosť a poznáš ju. Ak jej čo i len náhodou padne jedna kvapka na dokonalý účes, zmení sa na hysterku."
"Išla k Ele?" spýtal sa.
"Nie," odpovedala som. "Je u Lukáša."
"Aha."

...

 Zložila som dáždnik, keď sme sa konečne dostali na zastávku. "Dnes je otrasný deň." 
"Stále iba prší," súhlasil. Vytiahol z vrecka mobil a utrel si ho do bundy. Od výdatného lejaku mal mokrý ešte aj kryt. Niekoľko krát som mu vravela, aby si kúpil nepremokavý kabát. Jesenné počasie je v tejto oblasti nepredvídateľné. "Myslíš, že Zuza príde, ak jej zavolám?"
"Pochybujem, zmokla by na kosť a poznáš ju. Ak jej čo i len náhodou padne jedna kvapka na dokonalý účes, zmení sa ny hysterku."
"Išla k Ele?" spýtal sa. 
Uvažovala som, prečo ho tak veľmi zaujíma, kde je. V poslednej dobe sa na ňu pýta dosť často. "Nie," odpovedala som po chvíli dumania, "je u Lukáša."
V očiach sa mu zablyslo sklamanie. "Aha."

Ktorá verzia znela lepšie? Podľa mňa jednoznačne tá druhá.

2. Zasekol som sa na prvej kapitole...
Začiatok je ťažký a prvá veta väčšinou rozhodne, či bude čitateľ v čítaní pokračovať, alebo nad príbehom len ohrnie nosom. Z môjho pohľadu je totálnym zabijakom začať spôsobom:

Volám sa Anča Neviemaká a žijem v Poprade. Mám sedemnásť a som úplne obyčajná pubertiačka až na to, že mi občas za zadkom pobehuje zopár upírov. Moji rodičia zomreli, keď som mala päť rokov, odvtedy žijem s mojou tetou a máme aj domáce zvieratko. Mám najlepšieho kamaráta, ktorý neznáša, keď si ho doberám.

Verte či nie, videla som viac ako dvadsať kníh, ktoré sa začínali takto. Niekedy tak autor začal už v prológu, v tom lepšom prípade odradil čitateľa až v prvej kapitole. Dobrý spisovateľ vie, že sa príbeh nezačína tou slávnou vetou volám-sa...-a-bývam-v... Je ťažké dostať sa do toho a predstaviť čitateľovi váš svet, no ak na neho vyhŕknete všetky informácie hneď zo začiatku, znechutene vašu knihu odloží.
Mňa osobne najviac poteší, ak sa začína knižka nejakou dobrou akciou, kde na začiatku zistíme veľa o charaktere hlavnej hrdinky tým, ako sa zachová a základné údaje sú nenápadne vtesnané do deja alebo opísané nejakým zábavným spôsobom. V dnešnej dobe je príliš veľa kníh, aby sme si dovolili púšťať sa do fádneho a nudného začiatku.

3. Dostal som sa cez prvú aj druhú kapitolu... a môj príbeh sa mi nejako nepozdáva...
Autor má po dopísaní z vlastného sveta určité dojmy a pocity, ktoré v žiadnom prípade nesmie ignorovať. Nezdá sa mu tá a tá časť z kapitoly, mal by sa na ňu pozrieť a čítať ju toľko krát, kým mu nedopáli, kde urobil chybu, alebo prečo to znie tak divne. Môj spôsob opravovania je neustále prepisovanie. Niekto múdry raz povedal, že sa nesmiete báť škrtať a prepisovať. Je to ťažké, no keď sa do toho raz dostanete, pochopíte, prečo je to dôležité.
Obmedzíte tak počet slov.
Podarí sa vám vyhodiť zbytočné časti, ktoré by tam inak nemuseli byť, ale to by ste nevedeli, keby ste sa báli škrtať.
Doladíte nedostatky.
Autor musí svoj príbeh poznať dokonale, potrebuje si zozbierať informácie, nie len o postavách a prostredí, ale aj všetko potrebné o téme, ktorej sa chce venovať. Určite by vás zarazilo, keby sa vás niekto spýtal na niečo ohľadom vášho príbehu a vy by ste nemali šajnu, čo na to odpovedať. Úlohou autora je vedieť odpovedať, je to váš svet, tak zaň bojujte a naučte sa stáť si za svojím, ak to nie je logická chyba alebo do očí bijúci nezmysel. Ak sa rozhodnutie postavy nepáči jednému čitateľovi a napíše vám to, mali by ste jej správanie vedieť obhájiť a vysvetliť, prečo je správne, aby sa zachovala presne takto. Potom si vypočujte názory od niekoho ďalšieho. Ak vás aj on upozorní na podobný problém , zrejme bude dobré spomenúť v príbehu, aký mala postava dôvod na to, že urobila práve toto.
Vylepšujte charaktery, postupne odhaľujte ich minulosť, občas napíšte čo si myslia a prečo.

Písanie je talent. Chráňte si ho, starajte sa oň a nenechajte ostatných, aby vás príliš ovplyvnili. Istá dávka tvrdohlavosti a vytrvalosti niekedy rozhodne, akým smerom sa váš nápad bude poberať. Ani sa nenazdáte a o pol roka zistíte, že z drobnej myšlienky sa vyvinulo niečo obrovské, skvelé a zaujímavé. Vtedy si poviete, že stálo za to byť trpezlivý.

Aký je váš názor? 

14 komentárov:

  1. Pekný článok zhltla som ho ako tiramisu :D Učiteľka na krúžku tiež povedala že sa máme naučiť škrtať aj keď je to ťažké a možno nechceme "svojmu bábätku" nejako odtrhnúť nohu no treba to :D Moja chyba je, že si nič nepremyslím a iba sa do toho surovo vrhnem...chcela som zo seba vydať to napätie a dopadlo to tak ako to dopadlo... čo už so mnou

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Surovo sa vrhať nie je dobrý nápad. Ja to potom vždy ľutujem. Neľutuje to podľa mňa iba niekoho, koho písanie nebaví.

      Odstrániť
  2. Musím povedať, že to je veľmi dobrý článok, motivujúci a vo väčšine prípadov som sa dokonca našla :D je pravda, že na napísanie príbehu nestačí len nápad, ktorý autora osvieti... väčšina ľudí, ktorí neskúsili písať tvrdí, že je to ľahké, ale čudovali by sa, keby vedeli, koľko driny sa za tým skrýva a možno by začali písanie ako talent viac uznávať :D Našťastie nás je tu takých "snílkov" viac a máme sa s kým podeliť o názor a poprosiť o radu, že? :D
    Ale aby som neodbiehala od témy, ja sa v podstate prikláňam k tvojmu názoru, pretože ak chce niekto napísať skutočne dobrý príbeh, ktorý za niečo stojí, musí nad tým presedieť veľa nocí a dní. Ak sa to niekomu podarí na prvý raz, obdivujem ho. Ja to vidím sama na sebe, napísala som prvé dva príbehy, na ktorých je jasne vidieť, že to je moja prvotina, nepremyslená, neupravená, nedokončená. Teraz som sa však pustila do niečoho nového a som rozhodnutá do toho dať čo najviac, pretože inak by to nemalo zmysel :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pochvalu :D a pri tom ja som si stále myslela, že je píšem hlúposti. Alebo skôr by som povedala, že... niekto by si myslel, čo ja mám do toho rozprávať a podobne, lenže každý môže povedať vlastný názor a podeliť sa o skúsenosti s ostatnými. Nie je na škodu dozvedieť sa, ako berú písanie ostatní. Dôležité je navzájom si pomáhať a to naša skupinka "snílkov" robí :D

      Odstrániť
  3. Opravdu skvělý článek, propracovaný, moc chválím. Se spoustou věcí v něm souhlasím. Je pravda, že je lepší nechat myšlenku uzrát. Já sama zase na druhou stranu často píšu z fleku a nestačím se pak divit jakým směrem se příběh vyvíjí aniž bych to předem plánovala. Je to pak tak trochu dobrodružství i pro mě :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne za pochvalu :) A prajem veľa šťastia v písaní, hádam sa to zlepší. Je síce pravda, že keď nám niečo napadne, rýchlo to chceme napísať, lebo je to čerstvé, ale ono sa to postupne vyvinie na niečo oveľa lepšie a potom si povieme, že sme spravili dobre, keď sme počkali.

      Odstrániť
  4. Veľmi sa mi páčil nápad so spísaním postáv. Mne osobne to nikdy nenapadlo, väčšinou som písavala za pochodu a najväčším problémom pre mňa bolo vymyslieť mená - tým som sa trápila niekoľko dní. Ďalej je samozrejmé, že druhá úkážka sa mi páčila viac. :D Nemám rada zdĺhavé opisy miest, ale súhlasím s tebou, že je nutné, aby čitateľ vedel kde sa scéna odhráva a ako sa dané postavy cítia. Ak by to tam nebolo, tak by to predsa nebola kniha, no nie? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja si myslím, že opisy sú nutnosť v dobrej knihe. A predsa niektoré opisy sú aj zaujímavé, netreba hneď odsúdiť všetky opisy. Niektorí autori píšu aj štvorstranové, zase tak by som nepreháňala, ale malo by to byť tak správne vyvážené.
      To s tými postavami ti fakt nenapadlo? No podľa mňa je to dobrý spôsob, ako si medzi nimi udržíš poriadok a neodkloníš sa od ich charakteru.

      Odstrániť
  5. Škrtať, prepisovať? Nemusíš hovoriť dvakrát, poslednou dobou - tri dni, nerobím nič iné. xD
    Ale keď som čítala časť o napísaní si minulosti postáv, opis prostredia a podobne...nooo, super som v prdeli. x) (väčšinou tam tú vatu pripisujem teraz)
    To ja nikdy, nikdy nerobím. Sype sa to samo a keď už si niečo napíšem je to hlavná téma celého kolotoča. To je všetko čoho som pri svojom plánovaní schopná. Inak svoje poznámky s prehľadom ignorujem aj keď sú sebelepšie.
    A to čo si mnohý začínajúci autori povedia, som druhá Rowla druhý King..to fakt?! Ja by som v živote nemala až takú kuráž, som si dobre vedomá toho, čo viem ale toto by som do éteru nevypúšťala kým to neuskutočním a presne to sa nestane. Také vyhlásenia, keď ešte nič nemajú iba ten nápad, sú krátkozraké.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. By si sa čudovala, koľko autorov má o sebe a prehnane privysoké mienenie, a keď im niekto od srdca povie, že je ich dielo otrasné a potrebuje ešte najmenej päťkrát prepísať, vrhnú sa na toto chudáka, čo to napísal, ako dravé supy.
      Ja s tým mám už aj zopár skúseností, ale myslím si, že ak ide o príbeh, je asi lepšie nebyť s ním nikdy spokojný, tak je aspoň autor v strehu a neprehliadne tak veľa chýb.

      Odstrániť
    2. Dravé supy, hej? No výstižné. Ale povedať im to musí stáť za ten "risk".
      Viem. Snažím sa byť v strehu a veľmi dlho trvá kým som s niečím spokojná. Niektorí hovoria, že môj prístup je prehnaný, no mne sa to zdá správne. :)

      Odstrániť
    3. Mne zase nehovoria, že mám prehnaný prístup, ale rovno úplne šialený. Ja som v kuse paranoidná a nikdy pre mňa nie je nič dosť dobré, takže to stále prepisujem.

      Odstrániť
  6. Výborný článok, vidno, že máš veľa skúseností s písaním a celkovo všetkým okolo toho. Je len dobré, že takýmto spôsobom poradíš ostatným. Podľa mňa ten, čo si povie, že niekto ako ty nemá do tohto čo kecať, je naozaj len debil. :D
    Ako možno prehnaný výraz trochu, ale nikto normálny neodmietne dobre mienenú radu alebo pomoc! Je možné, že už o tých-ktorých veciach môže vedieť a riadiť sa nimi, ale nikdy nevie, či sa nedozvie niečo nové.
    Takých ľudí, čo si myslia, že sú neomylní a že nad nich nie je priam neznášam!
    Treba byť sebakritický, realista a vedieť si priznať chybu a snažiť sa ju napraviť.
    Ja som si napríklad veľakrát myslela, že mám celkom dobrý nápad a po určitej dobe som zistila, že existuje taká a hentaká kniha (o ktorej som v živote nepočula) kde sú útržky môjho "skvelého" nápadu, alebo nápadov.
    Tomuto sa človek bohužiaľ nevyhne, pretože nikdy neprečíta úplne všetky knihy, ktoré vyšli a keďže sme ľudia a niektorí aj podobne rozmýšľame, môže sa celkom určite stať, že nás napadne niečo podobné. V tomto prípade vidím východisko už len v umení rozvíjania daného nápadu, opisov, vystavania deja, vytvorení dobrých postáv, atď. Skrátka niečím sa odlíšiť...aj tak budú vždy ľudia, ktorí budú dielo porovnávať so všetkými ostatnými, ktoré čítali, ale pokiaľ má spisovateľ svoj vlastný štýl a originalitu, presadí sa a možno nakoniec príde aj nápad taký, ktorý tu nebol. :D
    Píšem už asi odveci, či? :D
    Mimochodom, vo viacerých bodoch sa vidím!
    Opismi som si nikdy nie istá...neviem, či som to prehnala s dĺžkou alebo naopak, opísala veľmi stručne. Najhoršie je, že neviem, či si to podľa toho opisu čitateľ predstaví správne alebo či si to bude vôbec vedieť predstaviť. V tomto mám naozaj problém a asi to ani nezistím, pokiaľ nemám dosť komentárov alebo kritiky (a ide aj o to, či sa k tomu v tej kritike ľudia vyjadria).
    Takisto sa mi stalo to, že som sa v mojich prvotinách zasekla niekde na začiatku a nejde to ďalej. Myslím, že je to tým, čo si spomínala. Asi si budem musieť k tomu sadnúť a začať odznova, napísať si osnovu a charaktery postáv, skrátka od nuly. :D Pri svojich nových nápadoch si už dávam pozor, zatiaľ som s nimi nezačala a len ich rozvíjam.

    *Bože úplne vidno ako som dlho nepísala podľa dĺžky a množstva komentárov, ktoré ti píšem posledné dni. :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak týmito článkami sa rozhodne nesnažím niekomu diktovať, ako má písať. Sú to skôr moje postrehy, čo som si všimla pri mojom písaní počas posledných rokov, a dala som to na blog, lebo som dúfala, že v tom predsa len niekto možno nájde pomoc.

      Inak s tými opismi, to si nikto nie je istý podľa mňa. Treba ich asi písať tak, ako cítiš a zvyšok sa dorieši neskôr. Však ak sa na príbeh pozrieš o polroka, nájdeš si tam veci, ktoré ti budú prekážať alebo ktoré sa ti budú zdať zbytočné, a zmažeš ich.

      Tak... písanie si vieš zlepšiť iba písaním :D
      A komenty mi nevadia, ja sa teším, keď niekto tie moje keci číta. :D

      Odstrániť