Pomätenie mysle... (písanie a iné záležitosti)


1. Ako to zvyčajne vyzerá v mojej hlave...
Určite ste si niektorí všimli, že som spravila s V znamení ametystu veľký krok a to je, že som ho poslala pár osobám prečítať. Priznám sa, niektoré názory ma prekvapili, iné šokovali, ale najviac ma asi potešilo, že to malo také dobré odozvy. Úprimne povediac, nečakala som, že by to mohlo niekoho baviť. 
Som skôr ten typ autora, pre ktorého nie je nikdy nič dosť dobré, stále vidí na vlastnom písaní chyby a má tendenciu škrtať a prepisovať. Niekedy by som si želala mať toľko guráže, ako niektorí začínajúci autori z internetu, ktorí o svojom príbehu tvrdia, že je posvätný a pritom si ich dielko neprešlo ani základnými opravami (ako je škrtanie a oprava gramatiky). To ma vie fakt dostať. Vtedy sa pýtam, čo je so mnou zle? Veď už VZA píšem štyri roky a prepisovala som to najmenej osemkrát a furt sa mi to nepáči. Nemala by som byť spokojná? Ak niekto môže vypustiť do sveta príbeh, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu, prečo by som ja mala mať pocit, že to moje je brak? 
Tak prečo? 
Odpoveď je jednoduchá. Sama neviem. Toto je oblasť, v ktorej sa vôbec nevyznám. Nechápem, prečo niektorí autori nie sú so svojím písaním nikdy spokojní a iní zase sú. 

Ale viem, kedy som spokojná bola. Keď som začínala. O veľa veciach ohľadom gramatiky som nevedela, všetko som proste písala tak, ako som to videla v hlave a veľmi mi nezáležalo na tom, ako som tie obrazy preniesla na papier, pokiaľ ma už v mysli ďalej nemátali. Až neskôr mi začali vadiť všetky chyby a v prvom rade to, že keď som si príbeh po sebe prečítala, vôbec to nevyznievalo tak, ako som dúfala, že to vyznievať bude. A keďže som chcela spraviť čo najvernejšiu kópiu obrazov v mojej hlave, vytvárajúcich ucelený príbeh, musela som začať makať. Nezostalo mi teda nič iné než prepisovanie. Spočiatku ma to veľmi nebavilo. Myslela som si, že sa na všetko vybodnem a pôjdem písať niečo iné. 

Ibaže tu bol problém. Nápad mi z hlavy len tak nezmizol a chcel, aby som ho vylepšila a rozvinula ďalej. Opäť som sa dostala na križovatku a nevedela som, ktorým smerom sa pohnúť. Pýtala som sa samej seba, či má prepisovanie nejaký zmysel? Veď to aj tak nikto nečíta. 
Ale keď som príbeh prepísala... a potom znovu... a ešte raz... uvedomila som si, že mám radosť z toho, kam som sa posunula. Tešila som sa z tvrdej práce, ktorú som na to vynaložila, a moju radosť mi nemohol nikto zobrať, pretože som to robila iba pre seba. Prepisovanie sa pre mňa stalo akousi záľubou, musela som mať v príbehu aspoň nejaké opravy, inak som si myslela, že je s ním niečo v neporiadku. Alebo v tom horšom prípade ma v snoch strašila múza, že som určite na niečo zabudla.  

If you do not breathe through writing, if you do not cry out in writing, or sing in writing, then don’t write, because our culture has no use for it. 

Bavilo ma vymýšľanie histórie, vytváranie charakteristických čŕt pre postavy, vytváranie ich vzhľadu a postupné odhaľovanie môjho sveta na papieri. Všetko to bolo oveľa reálnejšie, ako keď som si to iba predstavovala. Znamenalo to pre mňa veľa. Situácie, do ktorých sa hlavné postavy dostávali, pre mňa boli často krát skutočnejšie, ako mnoho vecí odohrávajúcich sa v realite. Žila som pre vlastný svet a žila som pre to, aby som mu dala čo najvernejšiu a najlepšiu podobu, akú som bola schopná vytvoriť. 
Mnohí netušia, čo budú robiť v budúcnosti. Bude ich práca baviť a napĺňať? Alebo sa zmenia na ľahostajné príšery, potkýnajúce sa o vlastný život? 

Ja viem, že nech budem robiť čokoľvek, písania sa nechcem vzdať, pretože pre mňa je to to, čomu by som sa chcela venovať a viem, že ma to urobí šťastnou. 

Možno sa to zdá niektorým absurdné, ale mojím cieľom v živote je vyrozprávať skvelý príbeh. Nevadí mi, že ho nebude nikto čítať, ja len chcem, aby existoval v čo najhmotnejšej podobe a budem spokojná. 


Writers aren’t people exactly. Or, if they’re any good, they’re a whole lot of people trying so hard to be one person.

2. Stupňovanie mojej pomätenosti
Už od malička ma niečo ťahalo k fantázii. Najprv šlo len o kreslenie, ale keď mi nestačilo, musela som zvoliť inú možnosť, ako vypustiť na svet vlastné myšlienky. 
Ľudia sú zvyknutí, že veľmi veľa rozprávam. Asi preto mám občas pocit, že už ani nevnímajú, čo im vlastne hovorím, aj keby to bolo dôležité. No v poslednej dobe sa samej seba pýtam, či má zmysel sa vôbec ozývať, niečo hovoriť? 
Pre mňa je písané slovo oveľa jednoduchším prejavom. Pri písaní sa viem lepšie vyjadrovať a písaním viem aj skôr zaujať. Niekedy, keď ma nikto nepočúva, mám chuť všetko, čo chcem povedať, napísať na papier a strčiť to tým dotyčným pod nos, pretože mám dojem, že je to môj jediný spôsob, ako ich upozorniť na to, čo si myslím. Oveľa horší je ale pocit, že pokiaľ niečo nenapíšem a iba poviem, zdá sa mi, ako keby ma nikto nebral vážne. Je to normálne? Alebo mi už z môjho písania tak šibe, že by som kvôli týmto pocitom mala navštíviť odborníka? 
Alebo možno je to len tým, že až príliš všetko analyzujem. Jednoduché veci si vysvetľujem zložito a vidím niečo tam, kde nič nie je. 

Ako ste na tom vy? Ako vnímate písanie?

P.S. Už vážne dlho - predlho som nič nepísala, takže keby niekto dvíhal nad týmto článkom obočie a pýtal sa, o čom to, dočerta, rozprávam, nech si z toho nič nerobí... Mám absťák, lebo som sa už dlho nedostala k písaniu a potrebovala som sa vykecať. Blog je na to ako stvorený :D

28 komentárov

  1. Pekný článok :) Ja osobne sa na pokračovanie VZA už celá trasiem a ešte viac, ak sa raz tie knihy dostanú na svetlo božie a navyše s tými krásnymi obálkami!
    Ináč trochu to poznám, keď tak ležím v posteli a hocikedy ma napadne skvelý verš alebo proste niečo, čo je podľa mňa super a fakt by to stálo za napísanie, tak si poviem, že to je také super, že to nezabudnem a napíšem si to ráno, hovno hovno zlatá rybka. Jasné, že na to vždy zabudnem a tak moja genialita spí :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ja sa preto vždy radšej pokúsim vstať aj o tretej ráno, aby som si poznačila aspoň nápad a potom si na to na ďalší deň určite spomeniem :D
      Kedy uzrie svetlo sveta? :D To je vo hviezdach :D Možno nikdy :D

      Odstrániť
    2. ja som moc lenivá veru na takéto tvorenie :D och to mi nevrav, že nikdy, lebo ťa prestanem mať rada! Takto nás do toho namočíš, pošleš do divného sveta a potom nás v ňom necháš samučkých a opustených, tápať ako to nakoniec dopadne?

      Odstrániť
    3. Ale čoby, neboj, pokračovanie určite bude :D ja som skôr myslela, že nwm, či v knižnej podobe to niekedy bude :D

      Odstrániť
    4. Meggie ťa bude prenasledovať ako tvoj tieň ešte najbližších sto rokov :D Toľko mi totiž bude trvať dokončenie, ako to tak vidím :D

      Odstrániť
    5. A nech! Aj dvesto! Len aby som dožila :D Ako bola tá kniha - bez dcéry neodídem, tak ja bez tej knihy neumrem :D

      Odstrániť
    6. Aká dramatická :D Neboj, strčím ti ju do rakvy, aj keď... asi je väčšia pravdepodobnosť, že otrčím kopytá skôr jak ty :D tak potom si ju tam musíš dať sama :D

      Odstrániť
  2. Skvelý článok :D VZA milujem a ten príbeh má naozaj na to, aby sa raz dostal na poličky kníhkupectiev s tými krásnymi obálkami :3 a to čo si písala o písaní..sama sa v tom vidím..ja som detailista a niekedy otrasný perfekcionista a nikdy nie som s ničím spokojná :D písanie milujem už odvtedy ako písať viem :D je to skvelý relax..keď mám plnú hlavu zmätených myšlienok..proste ich dám na papier..alebo naklepem do notebooku a zrazu je na svete príbeh..alebo len obyčajný myšlienkový pochod :D je to proste...to sa ani nedá opísať :D dúfam, že raz budem písať aspoň z polovice tak dobre ako ty..ale mám ešte veľa práce pred sebou :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak som rada, že nie som šialená sama :P
      Že taká dobrá ako ja :D Pekný vtip :D Možno si lepšia, kedy mi dačo pošleš? :D

      Odstrániť
    2. ha! :D možno by som ti niekedy niečo poslala :D aby si posúdila, či sa mám snažiť ďalej alebo nie :D

      Odstrániť
    3. Prečo by si sa nemala? To si akože myslíš, že kvôli môjmu názoru by si mala prestať písať alebo čo? :D
      Prosím ťa :D Ja sa vyjadrujem otvorene, poviem, čo si o tom myslím, ale určite ti nepoviem, že je to na zahodenie. Ja furt prepisujem, keď už nič iné :D môžeš prepisovať aj ty :D

      Odstrániť
  3. Krásny článok. Je pekné čitať o tom, čo pre teba znamená písanie :) Ako keď som sa minule rozkecala o tom, prečo som si tak zamilovala jednu skupinu a album.
    Ja neviem ako ty, ale ja som v prvom rade strašný introvert. Na nete sa viem tak vykecať, vediem s kamoškami dlhé debaty a v reale som radšej ticho. Je pravda, že by ma možno ani nepočúvali a s viacerými si neviem čo povedať. Ale milujem najviac ten pocit, keď idem po ulici a v hlave sa mi odohráva nový dialóg postáv. Občas si pripadám ako nejaký autista.
    A z toho dôvodu si so sebou vždy beriem svoj zošit, kde sú momentálne všety nápady, myšlienky a trápne postrehy zo života :D Stáva sa, že keď zaspávam, musím vstať a zapísať si tú myšlienku, pretože by som ju zabudla a toho ja strašne neznášam..
    Čo som to ešte chcela? Aha, už viem :D Milujem ten pocit, keď klepem do notebooku, existujem iba ja a môj malý svet, milujem keď do ide ľahko, nenásilne, nemusím nad tým tak premýšľať, ako keď pozorujem spolužiaka, keď počíta matiku. Uplne spontánne to robí :) A potom sa pri tom písaní tak rozhorúčim, že mám až červené líca :D
    Ku tým opravám a prepisovaniu: sama som si dala re - reading príbehu a hned som si našla pár vecí. Chcem to rozvinúť a podať čo najlepšie, presne ako ty :) Pri druhom - prolog, ktorý stál asi tak rok - som mala problém niečo nájsť pretože sa mi to tak nejak narcisticky páčilo...No teda viem, že pár logických dier sa nájde určite.
    Inak, aj som premýšľala, kedy pridáš nový článok :) Na VZA sa už teším, neviem ako si na tom teraz, tuším si niečo prepisovala ešte :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ja som bývala introvert a vraj mám teraz kvôli tomu veľké zdravotné problémy, tak sa snažím byť trochu otvorenejšia, ale väčšinou ani nechápu, čo chcem povedať. Keby som im to mala napísať, asi by som sa vedela vyjadriť lepšie. S rozprávaním mi to nikdy nešlo. Rozprávam veľa, ale väčšinou nepoviem nič dôležité, ľudia si zvykli na to, že je jednoduchšie ma nepočúvať a iba prikyvovať. Preto mávam teraz dojem, že nič, čo poviem, nie je dôležité.
      Každý má v príbehu nejaké chyby a diery a logické nedostatky, a blbé je, že často na to sám autor nestačí, aby bola kniha dobrá, iba skôr o spoluprácu viacerých. Ten autor si ale odvedie tú najťažšiu robotu :D
      Tak s VZA som na tom všelijako, raz opravujem, raz nič nerobím, potom sa zase čudujem nad názormi od ostatných :D a tak :D

      Odstrániť
  4. Ty sa podceňuješ! To, čo si dokázala je úžasné. Ako si už písala, si typ človeka, ktorý po sebe neustále niečo opravuje, si až priveľmi sebakritická :D Inak je ale úžasné, že takto píšeš. Poznám veľa ľudí, ktorí píšu, ale nikoho s takým talentom ako ty. Je pekné čítať, čo pre teba znamená písanie. Kiežby som aj ja na to mala čas :D Posielala si to do nejakej súťaže? :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bez sebakritiky by som ten príbeh asi nikdy nedokončila aspoň do takej podoby, v akej je. A nepodceňujem sa (alebo možno hej, ja neviem). Ťažko sa vyjadruje k tomu, ako svoj príbeh vníma sám autor. Som hrdá na to, že som to konečne nejako zbúchala, ale na druhej strane stále ma udivuje, že to niekoho baví čítať. Viem, prečo je to dôležité pre mňa (pomáha mi to prežívať dnešné otrasné čas), ale neviem, čo na tom vidí niekto iný.
      Ja nechápem ani to, prečo ma niektoré knihy bavia viac a niektoré menej. Od čoho to vlastne závisí? Všeličo môže byť dobre napísané, ale nie pri každom sa vieme do príbehu vžiť a prežívať všetko s postavami.

      Odstrániť
  5. Hah! Ja neznášam prepisovanie! Pretože: Na druhý krát sa to nikdy nepodarí (Prekliata dvojka) a pretože na tretí sa mi daný dej tak znechutí, že ho musím z príbehu vyhodiť. Preto!
    Ale aby som nemusela moc prepisovať, povedala som si, že najprv si môj nápadík (ktorý skrsol minulú zimu, niekedy v tomto období)... môj nápadík dobre premyslím. Musím ešte dopilovať detaily a niektoré prevraty a spoje... aj keď sa v tom niekedy sama strácam, lebo to má nenormálne veľa križovatiek a samé prepojky ...
    Takže mám takú malú-veľkú múznu pauzu. A taktiež som sa nechala inšpirovať od Arvari, ktorá vravela, aby som sa najprv vypísala ... čo nechcem robiť na mojom nápade... ale skôr na blogu a na mojich snoch. :3
    Vždy som si hovorila: Ja nie som na písanie ... to skôr nechám na profesionálov ... no keď sa mi jedného večera do hlavy dostal ten nápad (z ktorého je v terajšej verzii asi 5% rovnakých)... musela som ho dať na papier. Vďaka tomu som sa vlastne naučila pravopis. Microsoft office Word 2003 forever! Najlepší učiteľ!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som raz mala také obdobie, že s prepisovaním seknem a radšej budem nad príbehom viac uvažovať, ale ver mi. Ak chceš, aby to bolo fakt dobré, bez prepisovania to proste nepôjde. Príbeh nikdy nie je na prvýkrát dobrý. Vlastne si myslím, že ak niekto niečo napíše a čerstvé to niekde zverejní, dopadne to katastrofálne. Lebo si po sebe neskontroluje logické ani gramatické chyby a príbeh nemá pre čitateľa vôbec žiadny zmysel.
      Mnohí hovoria, že na gramatike nezáleží, no myslím si, že je dôležitá. Všetko sa v príbehu musí dopĺňať, aby tvoril pekný celok. Dej, gramatika, postavy, dialógy, primerane veľa opisov. Takým ľuďom fakt nerozumiem, čo si myslia, že píšu dokonalo, sú z toho naveľko, niekam to pošlú a povedia: "však mi to niekto opraví". Väčšinou sa s tým nikto jedovať nebude, pretože mu to nebude stáť ani za prečítanie. Však ak sa ten dotyčný nesnažil pri gramatike, zrejme nevynaložil ani dostatočnú námahu na to, aby bol dobrý dej.
      Sorry, už rozprávam od veci.
      Ja mám v písaní teraz skôr veľkú nedobrovoľnú pauzu a veľmi ma to štve, lebo najradšej by som písala a nie sa zapodievala takými nepodstatnými vecami ako je napríklad učenie :D :D

      Odstrániť
    2. No, jasné... nejaké tie prepisovačky asi budú potrebné, ale hádam ich bude čo najmenej :3 Gramatika vždy určite zaváži. Keď čítaš a vidíš chybu, tak ťa to vytrhne z deja a hovoríš si: Ááá! tam malo byť mäkké i! (Či to robím iba ja?)
      Neverím, že som na toto niekedy pomyslela, ale to učenie mne chýba. V škole teraz robíme tak veľký prd a váľame šunky. Raz chýba učitelka, raz chýba veľa žiakov... potom je mikuláš... potom sa učiteľkám nechce učiť a tak iba kecáme ... na prekvapenie máme teraz aj Anglinu takú voľnú, že tam hráme iba piškvorky po anglicky... Naozaj divná tá zima :D Nepripadám si tak že by som mala v marci písať monitor :D (Hrubá nezodpovednosť! :D)

      Odstrániť
  6. Ja som na začiatku tiež bola oveľa spokojnejšia s príbehom, teraz keby som sa pozrela na Full Moon, tak by som si asi začala trieskať hlavu o stenu, že som to vôbec niekde zverejnila :D V mojom prípade to ani nie je tak o gramatike, ale skôr o príbehu, na čom sa snažím pracovať. Ako si napísala, myslím, že každý autor chce, aby to vyznelo čo najvernejšie a tiež chce, aby príbeh vyrozprával čo najlepšie... ehm, v tejto oblasti mám ešte čo doháňať :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tá pravá sa ozvala :D Prosím ťa, ty si mala dávno predo mnou napísaný super príbeh, FM som žrala, však som to čítala na MT jak divá :D

      Odstrániť
  7. Některé z recenzí na tvou knihu jsem dnes pročítala a docela mě nalákaly, těším se, až bude příběh někde veřejně přístupný :)

    Jinak ten pocit, že kdybych se vyjadřovala jen písemně, bylo by všechno jednodušší, mívám taky :) Ale vlastní příběhy jsem nikdy tvořit nedokázala. Občas jsem měla nějaké nápady, ale nikdy to nedospělo do fáze, kdy bych cítila potřebu vše zapsat. Tohle ti trochu závidím a přeji, ať se ti v psaní daří co nejlépe :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D Tak verejne prístupný, to neviem. Na net to určite dávať nebudem :D

      Ale prosím ťa, nemáš čo závidieť :D treba sa len snažiť a pôjde to. Písanie nie je záležitosť dvoch dní. Väčšina na to nemá nervy, ale myslím si, že keby sa posnažili, išlo by im to super.

      Odstrániť
  8. Hádam, že ťa čiastočne chápem... Teda, mne všetky tie nedostatky, ktoré vidím v akomkoľvek svojom nápade alebo písaní doslova bránia v tom, aby som písala a iba občas som schopná to prekonať... Takže je super, že si schopná "bojovať" a upravovať, prepisovať, písať, ale čo je veľa, to je veľa, niekedy musíš aj zastaviť podľa mňa - VZA napríklad je fakt úžasné.:) A hrozne by som chcela pokračovanie skôr ako za pár rokov, chápeš.:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak u mňa je problém hlavne v tom, že ja z toho mám v hlave jeden obrovský chaos a musím si ho nejako usporiadať. A to mi nejde inak, len prepisovaním :D
      A ďakujem :D pokračovanie by som rada prečítala už aj ja :D:D:D ale ktovie, kedy bude

      Odstrániť
  9. To prepisovanie úplne chápem. V mojej hlave to vždy vyznieva lepšie než na papieri. A keď sa mi aj nejaký úsek podarí, potom mám pocit, že nasledujúci v porovnaní s ním nie je dostatočne dobrý a vymyslieť čo i len pár ďalších strán je nesmierne ťažké. Naozaj si skvelá, že sa ti podarilo napísať celú knihu. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Knihou by som to určite nenazývala :D Ale vďaka :D

      Odstrániť