nedeľa, 15. februára 2015

Príbeh o autorovi

Verím, že nejeden autor mi dá za pravdu, keď poviem, že písanie je nekonečná cesta plná prekážok, vďaka ktorým padáme a padáme a pri každom jednom páde si v duchu navrávame, že už nevstaneme.
Bohužiaľ, písanie nie je také jednoduché, ako sa nám to zdá v našich hlavách. Aspoň ja mám často predstavu, tej sa pevne držím a zrazu sa predo mnou rozsvieti obrovské svetlo nádeje, pretože som dostala nápad. Nápad, ktorý stojí za to, aby som ho vložila na papier. V mysli mi to pripadá všetko také ucelené a skvelé, akoby časti skladačky zapadali do seba, predostierali mi dokonalý, hotový príbeh.
Ibaže takto to nefunguje. Postupne sa to svetlo nádeje vzdiali a autor bude musieť bežať cez všetky prekážky, aby mu neušlo. Aby videl na horizonte aspoň slabú poblikávajúcu bodku, ktorej sa môže držať.
Zdá sa vám to povedomé?
Lebo takto to bežne chodí, ale autor je ochotný aj napriek tomu dať svojmu nápadu šancu a nehľadiac na prekážky, pokúša sa pretvoriť ho do hmotnejšej podoby.

Príbeh o písaní jedného bezvýznamného autora

Prológ
V noci sa mi sníval sen a bol krásny. Priniesol so sebou novú dávku nápadov a neobmedzených možností. Bol napínavý, originálny, epický, dojímavý, jednoducho dokonalý.

1. Kapitola
V noci som zapla netbook, a keď som otvorila Word, stále plná nového elánu a odhodlania napísať perfektné dielo, prišla Neistota so svojím oddaným bojovníkom Pesimizmom a uväznila ma v cele pochybností.
-->Autor, ktorého práve „osvietilo“, nepočíta s ďalšími faktormi, ktoré mu môžu výrazne sťažiť písanie a neuvedomuje si, že to, čo pokladal za náramne jednoduché, je vlastne veľmi zložitý proces a bez poriadnej dávky trpezlivosti ním neprelezie. V mojej hlave je príbeh kompletný, premyslený a logický. Ale na papieri je ten istý príbeh často nedokončený, nedomyslený s mnohými nelogickými dierami. Ako to teda všetko napraviť?


2. kapitola
Keď ma Neistota uväznila, nepočítala s tým, že mám tajné eso v rukáve. A či to potrvá týždne alebo roky, dostanem sa na slobodu.
Siahla som do vrecka a vytiahla odtiaľ Trpezlivosť.
-->Nikto sa nestal spisovateľom behom jedného dňa. Keď sa teraz pozriem späť na všetko, čo som napísala, dôjde mi, že aj keď som využila maximum svojich síl, vždy mi trvalo napísať niečo aspoň trochu schopné minimálne rok. Niekomu stačia mesiace, no toto nie je môj prípad. Autor si musí nájsť vlastné tempo, o ktorom si väčšinou myslí, že mu aj tak nevyhovuje, no opak je pravdou. Z časového hľadiska mu nezostáva nič iné len prijať zdrvujúci fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou, aj keď si povie: „Na budúci rok o takomto čase už vydám knihu“, v skutočnosti ju vydá o päť rokov alebo možno vôbec. Dnes je príliš veľa dobrých príbehov, aby práve ten jeho bol novoobjaveným, doteraz nepoznaným druhom v mori kníh.


3. kapitola
Prišlo Odhodlanie a pomohlo mi z cely pochybností von.
-->S písaním to ide raz hore a raz dolu. Sú dobré obdobia, plodné, plné prívalových vĺn s nápadmi, a potom sú tu tie depresívne obdobia, kedy sa autor zasekne na mieste a v snahe napredovať rovnakým tempom ako doteraz zo seba žmýka slovíčko po slovíčku, až kým si neuvedomí, že je to zbytočné a radšej sústredí svoju energiu do vražedného tempa pri ťukaní do Backspace.


4. kapitola
Odhodlanie ma zradilo a som späť v tej istej cele, ale bez Trpezlivosti. Vtedy sa pri mne zjaví NaNoWriMo. Usmieva sa a podáva mi pomocnú ruku. Ponúka mi riešenie. Tohto záhadného priateľa nepoznám, ale jeho pomoc prijem. Však čo iné mi zostáva?

-->V novembri som sa zapojila do spisovateľskej výzvy NaNoWriMo a myslela som si, že je to dobrá vec. Predsa len, nie je snom každého autora napísať behom mesiaca 50 000 slov? Mne zvyčajne trvá všetko omnoho dlhšie. Túto lákavú výzvu som teda nemohla odmietnuť. O to lepšie, že som tam mala priateľov, s ktorými som sa mohla pretekať.
Ako som len padla na hubu. Keby sa ma opýtate na NaNoWriMo teraz, poviem vám jediné: „Nerobte to. Nezapájajte sa.“ To, čo sa vám zo začiatku zdá ako dobrá vec, ešte neznamená, že to je dobrá vec. V januári som nemohla písať ani čítať, takže som si moje kapitoly napísané v novembri nepozrela.
Lenže pred pár dňami som ich otvorila a bola som zhrozená z toho, čo som dokázala vypotiť. Mala som chuť plakať nad tým, koľko toho budem musieť prepisovať a opravovať a to iba preto, že som bola nedočkavá a chcela som mať príbeh rýchlejšie napísaný. Pri takomto projekte ani tak nehľadíte na kvalitu svojho písania ako skôr na rýchle tempo, je jedno, akú kravinu napíšete, hlavne, že sa vám navýši počet slov.
Celé zle.
Predtým som síce písala pomaly, ale aspoň som pri tom rozmýšľala a nerobila toľko chýb. Teraz mi to pripadá, že sa musím vrátiť o poriadny kus dozadu a všetko dať do poriadku. Moje dokumenty sú plné bubliniek s poznámkami, po celej izbe mám papieriky a pri opravovaní musím mať otvorených sedem dokumentov, aby z tej mojej hatlaniny nevzniklo ešte niečo nezmyselnejšie.
NaNoWriMo alebo Ako-všetko-zbabrať je pre mňa ponaučením do budúcnosti.

5. kapitola
Ležím zbitá na dne priekopy, netušiac, ako som sa tam dostala. Zdvihnem hlavu a NaNoWriMo sa mi zhora smeje.
Iba s vypätím všetkých síl vstanem a dokrivkám k mojej jedinej šanci prežiť. Nepriateľ netušil, že v priekope je vchod do jaskyne. Vojdem do temnoty a dúfam, že vyviaznem živá.
-->Niekedy musí autor iba veriť, že sa to nejako vyvrbí. Nehľadiac na čas alebo na to, že všetci okolo neho vydávajú knihy ako na bežiacom páse, zatiaľ čo on je stále neznámym druhom v mori rýb a nevyzerá to, že by ho chcel niekto ukázať svetu. musí sa poddať neznámu a čeliť neistote. Musí nájsť riešenie. Ak ho neobjaví, nejaké si vytvorí. Myseľ autora nie raz prekvapí, možno až šokuje. Určite nie som jediná, komu sa zopárkrát stalo, že náhodou objavil riešenie, ktoré bolo kľúčové. Toto riešenie ho posunulo o poriadny kus dopredu a všetko dávalo hneď väčší zmysel.



6. kapitola
V temnote zahliadnem pás svetla. Naťahujem sa za ním, až kým nie je na dosah. Až kým ma nevtiahne do seba a nevypľuje do nového sveta, kde neexistuje žiadna Neistota ani Čas.
-->Autor nevie, čo ho v budúcnosti čaká a ktorým smerom sa poberú jeho myšlienky a nápady. Vie len, že cesta, ktorou si prešiel, stála za to a pravdepodobne sa rozhodne prejsť ňou ešte párkrát, pretože na jej konci vždy nájde nekonečný svet fantázie. Uvedomí si, že skutočnou a jedinou zbraňou sú jeho predstavy a tie nie sú ohraničené ani časom, ani kopou iných prekážok, ktoré si často stavia do cesty sám.

Epilóg
V noci sa mi sníval sen a bol krásny. Ten istý sen sa mi potom sníval niekoľko nasledujúcich dní a získaval farebnejšiu a zaujímavejšiu podobu. 
Nastal správny čas.
Vstala som a začala písať...
V skratke takto nejako vyzeral môj posledný rok, čo sa týka písania. Bol plný prekážok, ale aj nových nápadov. Síce ma občas chytá depka a objavujú sa tie známe pocity, že by som najradšej celý počítač vyrazila von oknom, nakoniec to nespravím, lebo nech si poviem aj stokrát, že to nemá zmysel, viem, že o pár dní sa k písaniu vrátim. Pravdou je, že neviem, kým by som bola, keby som nemala príbehy.

Ako to vidíte posledný rok s písaním vy? Tiež máte podobné výkyvy ako ja alebo máte skôr pocit, že ste sa posunuli o poriadny kus dopredu bez prekážok a väčších období sucha?

22 komentárov:

  1. 1. Originálne napísaný článok a hlavne dobre napísaný :D
    2. Mne NaNoWriMo pomohlo, ale to už vieš :D Takže asi záleží na tom, či začínaš alebo si v strede niečoho, kde už treba aj rozmýšľať. Škoda že na teba mal skôr ten negatívnejší účinok. Tak hádam opravy prejdú rýchlo, aby si mohla pokračovať svojim tempom. :)
    3. Čo sa týka môjho písania... prešla som si dvoma draftami (Pripomenie mi niekto slovenské slovo? ) a teraz mám pocit, že som sa do toho seriózne ponorila, zoznámila som sa s postavami, viem, aké by zhruba mali byť a neviem sa dočkať, kedy to celé napíšem, pretože mám v hlave kopec akčných scén a chcem sa k nim dostať, ale poučila som sa, že nemám preskakovať scény, lebo potom neviem, kde som :D Ale už mám aspoň nadpis, zhruba viem o čom bude prvá časť a prestala som sa zaoberať tým, že ešte presne neviem o čom bude pokračovanie a spokojne si pomaly píšem. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :)
      Hej, viem, písali sme si o tom a zrejme máš pravdu. Pri pokračovaní treba oveľa viac uvažovať a dávať si pozor na logické súvislosti a ďalšie chyby, inak bude celý príbeh na prd. Ale keď sa zameriaš na to, že sa s niekým pretekáš a chceš toho napísať čo najviac, všetko logické a dôležité zrejme ide do úzadia :D
      Ja som si vždy myslela, že preskakovanie scén je zlý nápad, u mňa to nikdy nefungovalo, musela som ísť pekne poporiadku, aj keď som niekedy mala chuť skončiť hneď na koniec.

      Odstrániť
  2. Super článok napísaný originálnym spôsobom a zároveň je veľmi pravdivý. Máš pravdu v tom, že každý autor má svoj štýl a hlavne spôsob, akým píše. Niekomu stačí na napísanie príbehu týždeň, niekomu to trvá aj dvadsať rokov. Človek sa však nemôže porovnávať s ostatnými, inak by čoskoro prišiel o rozum. :)
    Zaujímavé, na čo všetko si prišla tento rok, teda, o svojom písaní. Ja to svoje ani poriadne neviem pomenovať. Teda, viem, že píšem, ale nejaké postupy alebo zlepšenia posúdiť veľmi neviem. Len tuším, že mužské postavy, ktoré spíšem, sú väčšinou dosť stereotypné. Ale to viem už dosť dlho :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka. :D
      Keď sa zapájaš do NaNoWriMo výzvy, tam sa nedá neporovnávať s ostatnými D: to furt len na to myslíš, že aby si ty mala čo najviac slov, tak rýchlo píšeš, píšeš a je ti jedno, že to nedáva zmysel. No ale tak čo, vyskúšala som, nesadlo, nabudúce už budem vedieť a radšej si budem písať po svojom s vlastným slimačím tempom ako vždy.
      Tak ja svoje písanie rada analyzujem, je zaujímavé sledovať behom posledných rokov celý ten vývoj. :D

      Odstrániť
  3. Neverím, že existuje niekto, kto nad písaním uvažuje viac ako ty :D
    Súhlasím s tým, čo si povedala o tempe - každý píše tak, ako mu to vyhovuje a preto ja väčšinou ani nežeriem tie reči o tom, že správne by si mala písať aspoň hodinu denne/stranu denne, aby sa v tom človek udržal. Píšem, ked chcem, keď môžem a keď mi to ide. Niekedy som v jednom kole, píšem kapitolu za kapitolou a všetko je fajn, niekedy mi to nejde a vtedy ubehnú aj celé tyždne, než sa k tomu vrátim (pri poslednych dvoch častiach sa zasekavam hlavne vtedy, ak niečo nemam domyslene.... čo je dosť často :D)
    Čo sa týka NaNoWriMo - chyba je asi v tom, že NaNoWriMo je doslova len na to, aby si si napísala prvú verziu a aby si sa prinútila písať a tvoriť. Určite to nie je pre niekoho ako si ty, kto ma komplikovany príbeh, ktorý doslova závisí na detailoch. Ja si napríklad ani neviem predstaviť tvoj proces písania, keď hovoriš o všetkých tých papierikoch a ďalších otvorených súboroch... Ja mám teraz maximálne otvorenú svoju časovú os, do ktorej si občas napíšem poznámku alebo nejaký citát, ktorý mi napadne, ale inak píšem len z hlavy a bez poznámok, ktoré by som nutne potrebovala mať na očiach. Ale to je tým, že môj príbeh je menej komplikovaný. Takže odporúčam, aby si sa do NaNoWriMo zapájala až vtedy, keď budeš chcieť vytvoriť nový, krátky, nekomplikovaný príbeh a potrebuješ, aby ťa k tomu niečo motivovalo :D
    5. kapitola sa mi veľmi páči, pretože opisuje presne to, čo som zažila už toľkokrát a čo ma na písaní hrozne teší - keď niečo píšem a odrazu mi čosi príde na myseľ a to čosí perfektne pasuje do príbehu a ešte sa to dá nadviazať aj na niečo v minulých kapitolách/dieloch. Vtedy mám dojem, že v mojom mozgu niekde sedí nejaký znudený trpaslík, ktorý celý ten príbeh sleduje, má o ňom dokonalý prehľad a občas sa nado mnou zľutuje a pošepká mi nejaké kľúčové riešenie :D
    Ja som však najviac vďačná za to, že teraz už žiadne obdobia písacej depresie nemám. Počas druhého dielu som bola v stave, kedy som mala chuť s tým seknúť a proste už viac nepokračovať. Dokonca som začala písať aj niečo nové, ale po krátkom čase som zistila, že sa do týchto nových postáv neviem vžiť a napokon som sa vrátila k príbehu, ktorý je pre mňa najpodstatnejší a odvtedy každý rok pomaly napredujem, dokonca sa blížim do úplného finále. Dávno som sa zmierila s tým, že píšem pre svoju radosť a to pre mňa asi bolo najdôležitejšie. A že sa teraz občas objaví niekto, kto si to chce prečítať svoju radosť, to ma tiež len teší a motivuje.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dopekla, som nečakala, že ten komentár bude taký dlhý :D

      Odstrániť
    2. Ale určite existuje :D a zase keby som neuvažovala nad písaním, o čom inom by som rozmýšľala? O koláčoch? nechcem byť na seba príliš tvrdá, ale koláče by mali byť momentálne to posledné, čo by ma malo zaujímať, lebo za chvíľu na seba nenatiahnem ani rifle. :D Takže za obeť mi padne väčšinou písanie, keď som nervózna. Okrem toho som sa z všetkého musela nejako vykecať a nepoznám lepší spôsob než blog, kde môžem obsah svojej chorej mysle zdieľať s ďalšími chorými mysľami :D :D:D
      Ja som sa aj snažila písať každý deň nejaký čas, ale potom prišiel blbý január a kazila som sa. Teraz sa snažím dať všetko do poriadku. Inak to s tým každodenným písaním nie je vôbec zlý nápad, ak si vytvoríš rutinu, vždy to ide ľahšie. To je u mňa ako s učením. Ak sa učím pravidelne, ide mi to oveľa ľahšie, ako keď si raz za mesiac k niečomu sadnem a snažím sa to dostať do hlavy.
      Do písacej výzvy sa najskôr teda zapojíš, až keď sa budem snažiť napísať nejakú mizernú prvú verziu príbehu alebo sa pustím do niečoho jednoduchšie... nejaké NA :D :D kde toho naraz toľko nebudem musieť riešiť. Pre nás dve bol, mám dojem, tento projekt úplne zbytočný a spomalil nás, pretože teraz musím opravovať. Nemám nič proti opravám po dokončení celého diela, ale tieto papračky uprostred, čo ma nesmierne brzdia, neznášam, ale nemôžem ich ignorovať, lebo vnútorný hlas mi to furt pripomína a ruší ma pri napredovaní, takže to musím prepísať :D
      To s tým trpaslíkom je dobré :D :D Niečo sa mi inak marí, že o tomto sme si už raz písala, keď píšeš a zrazu ťa osvieti a šokuješ samu seba, na čo si to prišla. Predvčerom to so mnou vyzeralo nejako podobne. Stála som nad posteľou plnou papierikov, presúvala som si scény a rozmýšľala, ako to všetko spojiť, aby to dávalo aspoň trochu zmysel. Nič mi však nenapadalo, a keď som si sadla a začala aspoň opravovať niektoré menšie veci, vtedy som mala ZJAVENIE: :D :D :D Zrazu som vedela presne, čo musím spraviť, aby som to vyriešila. To je taký super pocit. Škoda, že ich nebýva viac.
      Druhé časti sú asi kritické pre všetkých. Ale tak myslím si, že u mňa to skôr súvisí s mojím mizerným zdravím, mňa chytajú depky skôr z toho... a potom mi chvíľu trvalo prispôsobiť sa novej škole a faktu, že sa už musím aj učiť :D

      Odstrániť
  4. Ach, tie prekážky v písaní- kto by ich nepoznal? :) Keby tak existovala bublina, do ktorej sa môže človek zavrieť a všetok okolitý svet nechať tam vonku, za sebou. A spolu s ním aj všetky problémy, starosti, povinnosti. Ostalo by len ticho, pokojná myseľ, písací stôl, poriadne hrubý zošit s perom- aj dvoma- a nesmel by chýbať čaj(možno aj sušienky :D )-krásna predstava- hneď by som sa tam nasťahovala, žiaľ, z tohto sna ma vždy zobudí realita...
    Ja som svet príbehov objavila akurát minulý rok, presne povedané v máji, na základe nepatrného podnetu. Začalo sa niečo nové, čo som doposiaľ nepoznala a stále ani veľmi nepoznám :) Môj prvý príbeh som mala premyslený, domyslený a páčil sa mi- stačilo len začať...no bolo to ťažké-pochopiteľne- veď to bola prvotina+ žiadne skúsenosti, ale postupom som sa do toho dostala...a písala...celá šťastná...ono to fakt ide!...ale, čosi sa deje...prišlo okno. A cez toto okno vyleteli i všetky nápady aj chuť písať a doteraz som sa k tomu načrtnutému príbehu nedostala- ale nevzdám sa :)
    Príbeh som už nedokončila aj keď sa mi v hlave stále premietajú, pre mňa osobne, krásne scény z tohto príbehu a hnevá ma, že ich už nedokážem dať na papier :( Ale vďaka tomu teraz prichádzajú nové a nové príbehy a nezbavím sa ich, pokiaľ ich nepošlem na papier. A potom mi dajú pokoj :) a opravujem tú hrôzu, ktorá vždy vznikne pri prvopise :D Sú to len také krátke, amatérske príbehy- nič svetoborné- a chcela by som ich dať aj na blog, len ešte stále nemám odvahu...
    O to projekte NaNoWriMo som už počula, ale nešla by som do toho- ďakujem za varovanie:)...ja potrebujem na písanie viac času a pre mňa sa stalo zlatým pravidlom Pomaly ďalej zájdeš- snažím sa ho držať :) Čo sa týka tých období- veľký súhlas. Len škoda, že tie dobré u mňa trvajú len krátko- vtedy píšem ako o dušu a potom...nastane ticho. Neostáva mi už nič iné len čakať, kedy sa nado mnou Pani Múza zľutuje a príde na návštevu...
    Tvoj článok sa mi veľmi páčil a najmä to- je správne slovo" epické"?- oživenie ku každej kapitole- naozaj krásne a najmä posledná veta 6.kapitoly ma nadchla...:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bohužiaľ, taká bublina neexistuje. Koľkokrát sa mi už stalo, že som si sadla k počítaču, že idem konečne písať, ale potom mi zakričala mamina, nech upracem kuchyňu, o chvíľu mi prišla nejaká správa na FB, na ktorú som jednoducho musela odpísať alebo mi zavolal nejaký kamarát, brat sa prišiel niečo spýtať... a písanie bolo v ťahu.
      Na objavenie svetu príbehov nie je nikdy neskoro. Mňa to napríklad ťahalo k písaniu, už keď som bola malá, zbožňovala som u babky v práci písať nejaké krátke fantastické poviedky na písacom stroji. Písanie sa u mňa vyvíjalo postupne a párkrát som sa zasekla, dostala som tvrdú kritiku alebo ma brzdila moja vlastná lenivosť a nechuť. No čo už, každý z nás je na tom raz lepšie, raz horšie a tým, ktorí majú tých šťastnejších období viac, trochu závidím a niekedy dokonca posmutniem nad tým, prečo aj ja tak rýchlo a dobre nemôžem písať.
      To, čo ty spomínaš v druhom odseku, je presne ten prípad ako z mojej prvej kapitoly. Mám dojem, že tvoj nápad je perfektný, ale začneš na ňom pracovať a už zrazu taký perfektný nie je a uvedomíš si, že máš komu medzier a nedoriešených záležitostí, bez ktorých sa nepohneš ďalej. A zase myslím si, že nevadí, ak si ten príbeh nedokončila, všetci sme niekde začínali, mala by si vidieť moje prvé pokusy, no strach a hrôza, ale vtedy som si to neuvedomovala, až s odstupom času a ďalším písaním mi dochádzalo, že ten príbeh nestál za nič. Ale v jednom mi pomohol. Posunul ma dopredu, získala som vďaka nemu nové skúsenosti a mohla som rozvinúť ďalší nápad.
      Ďakujem, som rada, že sa ti článok páčil.
      K tomu "epickému" :D ja si myslím, že je to správne slovo: http://slovnik.azet.sk/synonyma/?q=epick%C3%BD
      Ale zvykne sa, tuším používať aj v zmysle "impozantný" :D


      Odstrániť
  5. Krásny článok, ja nepíšem, takže sa veľmi nevyjadrím... len toľko, že ti držím palce s písaním a opravovaním a mrzí ma, že ti nanowrimo takto dopadlo.:/ Zvyčajne počujem v spojení s ním skôr nadšené ohlasy.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem a zase nie je pravda, že by si nepísala, máš predsa blog, aj pri blogovaní zvyknú nastať obdobia sucha... keď nevieš, o čom máš písať alebo všetko, čo napíšeš, sa ti zdá o ničom, či? Aspoň ja také obdobia mávam :D vtedy by som najradšej moje články hneď zmazala. To si musím dať dva dni odstup, potom si to po sebe znovu prečítam, poupravujem a rozhodnem sa, či to publikujem.
      A to nanowrimo mrzí aj mňa. Čo už, škoda, že to nevyšlo. Nabudúce otestujem niečo iné :D

      Odstrániť
  6. Asi až príliš dobré viem o čom hovoríš ...

    A čo je možno najhoršie - s backspaceom si nerozumieme pretože je mi všetkého ľúto. Najhoršie časť písania je pre mňa asi ako pre každého ten začiatok. Mám veľmi veľa nápadov no len pár krát ma nápad pochytil až do smrteľnej nutnosti ho zveriť papieru ale bolo to podobné. Napríklad teraz, pred pár dňami, na ceste domov, mi len napadla taká myšlienka a kým som prišla domov, vedela som, že má potenciál. Nápady lietali a čirou náhodou som namiesto poznámky, aby som nezabudla podstatné detaili, stvorili aj anotáciu. Lenže potom prišla prvá kapitola a ja som NEMALA POŇATIA čo tam dať!!!!

    Mne tiež úprimne robí problém môj vek. Áno, často to prehliadam no už len veci z pred mesiaca, nieto ešte z pred roka a rokov sú iné než by som napísala dnes. Vyvýjam sa a mením každú jednu blbú sekundu a aj keď by bolo asi lepšie nechať samu seba dozrieť a zkvalitnieť, viem tiež, že nerobiť nič nemôžem.

    Takže idem slimáčim tempom no snažím sa a viem, že nič nie je napísané v kameni a neexistuje chyba, ktorá sa nedá napraviť. Ako hovoríš, možno nie teraz no o nejaký čas z toho niečo bude a dovtedy mi nezostáva nič iné len písať ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Chvíľu som aj ja bola vo fáze, že mi bolo všetkého ľúto, ale teraz už našťastie viem posúdiť, čo je absolútna blbosť a čo by sa mi ešte mohlo hodiť. Z tohto dôvodu si dosť veľa vecí ukladám, ale v iných dokumentoch a v zložke "pomocný materiál". Pri písaní mám každý príbeh rozdelený na tri hlavné časti a takúto zložku mám v každej tej časti, aby som mala lepší prehľad. No inak mi nerobí problém mazať. Niekedy, keď sa naštvem a niečo, čo som napísala, sa mi nepáči, zmažem bez žmurknutia oka a vynadám si, že to viem aj lepšie. ver tomu, že ti nemusí byť ľúto niečo zmazávať. V písaní je to dobré, že ak ti niečo nesedí, môžeš sa vrátiť a upravovať to dovtedy, kým ti to nesadne. Škoda, že takto nefunguje aj život, ale to by sme potom asi boli všetci perfektní, no nie? :D
      A zase to s tou prvou kapitolou je normálna vec, je to taký autorský šok... skvelý nápad, ale netušíš ako a kde začať, pretože ten nápad nie je nijako ohraničený. Je to jednoducho len málo rozvinutá komplexnejšia myšlienka, alebo ako by som to nazvala, ktorú môžeš úplne spojiť až napísaním na papier. Ale k tomu treba tréning, veľa písania a predstavovania, aby sa ti okolo toho nápadu podarilo doladiť všetky drobnosti. Keď potom niečo dopíšeš, ver mi, je to ten najlepší pocit na svete. Možno nebude mať nikto záujem to čítať, možno dostaneš kritiku, ale je to začiatok a ten skvelý pocit nezmizne, pretože vieš, že si vytvorila niečo krásne v podstate z ničoho.
      Je jedno, koľko máš rokov, tvoje názory sa budú neustále meniť a vyvíjať. Sme ovplyvňovaní ľuďmi a svetom. Meníme sa a to sa odráža aj na našom písaní. Zrejme v tomto mám dosť veľkú slabosť a súvisí s tým moje nekonečné prepisovanie a opravovanie. To, čo napíšem, sa mi nikdy nezdá dosť dobré a prepisujem to, až kým si neuvedomím, že už mi z toho hrabe a idem ďalej. :D

      Odstrániť
  7. Vážne pekný, originálny článok. Myšlienku si poňala jedinečne a prívetivo si ju podala čitateľom :)
    Ja som s písaním mala vždy problémy :D Vždy keď som niečo "vlastné" začala ,o pár dní to už bolo pochované pod tonou prachu.. Tak som skúšala fanfiction ( a vypadlo zo mňa dielo s postavami z HP, PJ v 18. storočí + kde Draco Malfoy vyfúkne Lizzie Bennetovú Darcymu.. :D ), ale ani tie som nedokázala dokončiť ( teda až na asi trojstranovú na Barbie: Škola pro princezny :DDDDDD ). Nápadov bolo vždy dosť, ale nejak som nedokázala sama seba presvedčiť ( textom ), že to má zmysel, že to je dobré.
    A ako všetci hovoria, že sa časom zlepšíš, ja to cítim akoby tím mojim novším vecia chýbalo niečo.. hlbšie ( asi sa radšej nemám pchať do high fantasy :DD ). Možno je autor sám vlastná prekážka :D
    Každopádne, článok ma teraz dohnal k otvorení si istých... tajomných zložiek, v ktorých je ukryté dostatočné množstvo dokumentov na zabavenie :) Si super! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka :D
      a s tým pocitom, že tomu chýba niečo hlbšie... fuu, tak to ti neviem poradiť. Ja keď som začínala, nikdy som taký pocit nemala. práveže vtedy sa mi zdalo všetko perfektné, lebo som nekukala na chyby a ani som ich nevidela, aj keby som na ne pozerala :D Autori sa zlepšia v písaní jedine písaním a zase mne sa takmer nikdy nič nepáči na prvý raz, čo napíšem, musím to ešte aspoň trikrát opravovať a prepisovať, aby som to ako tak doladila do čitateľnej podoby.
      :D Ja som si teda vedela vybrať záľubu. Treba kopu trpezlivosti a je to požierač času :D

      Odstrániť
  8. A môžem mať aj pocit, že za tie roky som sa skôr nehorázne zhoršila? Lebo občas sa tak naozaj cítim. Osobne si pripadám, ako tu slečna nado mnou. Čo sa týka blogu, som ďaleko vpred. Keď pozriem na staré články a moju terajšiu tvorbu som nadšená sama zo seba (a to sa mi nestáva často :D). Naopak, ak vyhrabem svoju starú tvorbu, ktorá existuje len na zápisníkoch, hovorím si, kam sa to všetko podelo...Možno je to preto, lebo blogu venujem omnoho viac času, no chystám sa to zmeniť. Už som začala pripravovať nový príbeh a až to budem mať v hlave poriadne utriedené, vyrážam do kaviarne a začínam tvoriť! Ale ten pocit, že všetko čo napíšem vlastne za nič moc nestojí, je proste príšerný! Nuž, je to so mnou ťažké. Asi sa naozaj stávam sama sebe prekážkou...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ver či nie, na tom je tak väčšina z nás :D Keby som furt nefilozofovala nad všetkým a chcela by sa mi tak veľmi písať, ako sa mi väčšinou nechce, už by som mala dopísanú celú sériu. :D A ja mám práveže pocit, že blog v poslednej dobe zanedbávam, lebo keď sa už rozhodnem písať, tak skôr sa už dotlačím k príbehu a nie k nejakému článku alebo recenzii :D
      Ty vieš písať iba v kaviarni? Ja som na verejnom mieste v živote nepísala. Asi to bude znieť čudné, ale furt mám pocit, že mi do toho niekto zíza a ja neznášam, keď sa niekto pozerá, ako píšem. :D

      Odstrániť
    2. Skúšala som to nedávno-prvýkrát! Triasli sa mi ruky aj nohy, najprv som mala pocit, že každý len po mne zíza, ale po čase to prešlo. Objednala si šálku (no, bola skôr veľká ako vedro...) a vytiahla zápisník. Sedela som tam sama, takže keby som len tak sedela, vypadala by som ako zúfalec a hrozne by som sa nudila. Čo ti potom ostáva? Ani som nemala nápad, nevedela, čo vlastne písať, prečítala si nejaké posledné zápisky a dokázala som napísať behom hodiny (ručne) osem strán súvislého príbehu! Potom mi došlo pero a ja som si nadávala, že som si sprostá nevzala náhradné! :D Donútilo ma to písať, nemala som tie zvyčajné rušivé elementy a potrebu odbiehať. Nie je to tak ťažké, keďže nebolo kam...

      Odstrániť
  9. Opravdu skvělý a krásně napsaný článek :) Úplně jsi vystihla příběh autora :) Taky mě baví psát, rpo radost. Vždycky dostanu náhlý nápad, prolog se napíše snadno, jako nic, první kapitola jde taky sama od sebe a pak.. už to jde z kopce :D Protože přesně jak říkáš, v hlavě je příběh celý, dokončený, na papíře není dokonalý a tak končí nedokončený..Všechny moje malá dílka končí v šuplíku, obávám se že nikdy s nimi nebudu zcela spokojená :) Ale před tebou vážně smekám, že jsi psaní nevzdala a dopsala to až do konce :) Hlavně hodně štěstí v dalším psaní a dostatek nápadů :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. :D A zase keď máš toľko nápadov, myslím si, že aj ty by si to vedela dotiahnuť do konca, len na to treba fakt veľa času a trpezlivosti. A zase viac autorov, čo na nete poznám, tak niektorí aj prehlásili, že neznášajú opravovanie a škrtanie a to ide pritom ruka v ruke so samotným písaním. Bez toho príbeh nezlepšia.
      K tomuto som akurát dnes našla presne jeden citát, ktorý to vystihuje :D
      https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/a0/d8/de/a0d8de06681530695750a0cfbec0a8a1.jpg

      Odstrániť
  10. Naozaj pekný článok, cítiť z neho tvoju lásku k písaniu. :)

    OdpovedaťOdstrániť